Články

„Uč sa Žigo, ten hokej Ťa neuživí!“ hovorievala učiteľka mladíkovi v Skalici. A nemala pravdu. Výnimočné schopnosti, ktoré prinášajú úžitok pre veľa ľudí, sa dajú ľahko speňažiť. Sme ochotní kupovať dresy, platiť vstupné, sedieť v krčme s kamarátmi len aby sme videli majstrov pri práci. Vyhráme, či prehráme? Úspech sa ľahko meria. 

Teraz si predstavte, že by sa hokejové zápasy hrali na pokračovanie desať rokov. Tak na to by sme sa rýchlo vykašlali. Bez rýchlych výsledkov je to nuda a nie je jasné ani aká stratégia je potrebná na úspech. Možno tím nabitý hviezdami by na začiatku nasúkal súperom veľa gólov, ale dlhodobo by sa im vytrvalí korčuliari mohli vyrovnať a nakoniec aj vyhrať. Je to už úplne iná disciplína.

V zásade to isté platí aj pri investovaní. Ak si sporíte na dôchodok, beháte maratón a je úplne irelevantné, kto vyhráva prvých sto metrov. Opäť hovoríme o inej disciplíne a Boltov svetový rekord je nám nanič. Ospravedlňujem sa za športový úvod, ale chcel som zdôrazniť, že horizont investovania je pre tvorbu stratégie absolútne kľúčový a dlhodobo vyhráva zásadne iný recept ako krátkodobo. Situáciu naviac komplikuje aj fakt, že na penziu sporíme raz za život a preto nie je dobré sa učiť z vlastných chýb. Ešte by som rád vyzdvihol, že kým na ročnom horizonte je viac menej jedno, či náš výnos zo 100 eur je 1% (1 euro) alebo 2% (2 eurá), na 40-ročnom horizonte sa to naskladá na približne 50 eur oproti 120 eur! To už je citeľný rozdiel.

Vyzbrojení týmito poznatkami sa už môžeme spýtať, aká je najlepšia stratégia sporenia na dôchodok? Krátkou odpoveďou je, že nechajme to na najlepších „maratóncov“. Počúvajme tých, ktorí sa v tom vyznajú a majú dlhodobo dobré výsledky. Nie je pravda, že je nemožné rozlíšiť horšie a lepšie prístupy. Pri otázkach dôchodkov nechceme byť hráčmi v kasíne ale radšej ich majiteľmi. Malá šanca na obrovskú výhru je horšia ako veľká šanca na solídny dlhodobý zisk. Podobne zlou voľbou je aj istota garantovanej nuly. Preto sme s Paľom Povalom napísali štúdiu o tom, ako by v civilizovanej malej krajine mal vyzerať druhý (sporiaci) pilier dôchodkového systému. 

Pričom pomerne ľahko vieme nalepiť cenovku na našu celospoločenskú neschopnosť prevádzkovať málo výnosný druhý pilier. Možno po prvých sto metroch nevieme, kto vyhrá maratón, ale určite nebude ten, ktorý beží tretinu trate polovičným tempom oproti čelu pretekov. Dôvodov a výhovoriek pre slabší výkon môže byť veľa (vrátane politických tlakov), no z pohľadu nás sporiteľov sa počíta len výsledok. A ten je bohužiaľ za ostatných šestnásť rokov mizerný.

Skúsme cestovať v čase a predstaviť si, že od vytvorenia druhého piliera by sme boli posielali naše príspevky na zhodnotenie na Nový Zéland (manažoval by ich tamojší štátny fond). Na účtoch by sme mali teraz o vyše 10 miliárd eur viac (teda dvojnásobok súčasných úspor). Aj keby sme stratégiu boli prepli na autopilota[1] (60% svetových akcií a 40% svetových dlhopisov), rozdiel oproti aktuálnej výkonnosti by bol 8 mld. eur. To nie sú žiadne drobné. Celá krajina je už vyše roka zamestnaná plánom obnovy za menej peňazí. Už naozaj nevieme, ako inak upozorňovať na to, že investičná stratégia za celý druhý pilier je veľký problém.

Tak ešte jeden pokus z mojej strany. Skúsme sa na túto otázku pozrieť optikou „priemerného Slováka“. Najlepšie hneď dvoch (jednovaječných dvojčiat). Fero žije na Slovensku a Jožo[2] v paralelnom vesmíre: na Slovensku, ale s moderným druhým pilierom. Obidvaja zarábajú priemernú mzdu a sú účastníkmi druhého piliera od začiatku. Odmakajú 40 rokov a potom pôjdu do dôchodku. Časť dôchodku dostanú z prvého a časť z druhého piliera. Ako budú na tom?

Zjednodušený pohľad je nasledovný[3]. Čísla som prispôsobil aktuálnym reáliám, aby sme si to vedeli ľahšie predstaviť. Obidvaja by dostali z prvého piliera 413 eur. Ferovi cinkne na účet každý mesiac ešte vyše stovka z druhého piliera, no Jožovi až 233 eur. Rozdiel, 130 eur mesačne, určite nemôžeme bagatelizovať. Jožo si bude môcť dovoliť oproti Ferovi o štvrtinu viac. Aby to bolo úplne jasné, tieto rozdiely vyjadrím aj pre politikov zrozumiteľnou jednotkou: počtom dôchodkov za rok. Vysvetlím. 

Často riešime vianočné dôchodky, trináste dôchodky, minimálne dôchodky za oveľa menší prínos pre seniorov a tu nechávame v lufte viac peňazí. Ak by druhý pilier aj naďalej pokračoval v marazme, Jožo by oproti Ferovi získal zhruba tri plnohodnotné dôchodky za rok naviac: trinásty, štrnásty a pätnásty. To je asi pesimistický scenár pre Fera[4], ale dobre ilustruje doterajšie slabé výnosy. Keby som predpokladal, že od zajtra prepneme na moderný druhý pilier pre každého účastníka, Fero by strácal „len“ jeden a pol mesiaca dôchodku oproti Jožovi (plnohodnotný trinásty dôchodok plus polovičný štrnásty). 

Ešte jeden aspekt je dôležitý: dlhodobá udržateľnosť penzijného systému. V prvom pilieri musia nastať razantné zmeny, aby sa stal udržateľným. Pravdepodobne aj na úkor miery náhrady (podiel medzi dôchodkami a mzdami). Dobre fungujúci druhý pilier[5] by mohol tieto zmeny vykompenzovať, tak aby seniori na tom celkovo nestrácali. Nám aktuálne hrozí opačný scenár: je možné, že prvý pilier bude musieť kompenzovať nízke dôchodky z druhého.