Články

Už pri minulej (finančnej) kríze sme tvrdili, že ide o udalosť raz za život. Teraz hovoríme o „čiernej labuti“ opäť. Človek sa pritom veľa naučí, avšak oveľa radšej by som sa vzdelával na dávno minulých udalostiach ako na vlastnej skúsenosti. 

Myslím si, že celý svet – možno okrem Ázie – koronavírus trochu podcenil. Vnímali sme to ako čínsky problém a skúsenosti so SARS-om nám dávali optimizmus, že celý humbuk nebude dlho trvať. Vzhľadom na to, že v moderných dejinách je to prvý prípad veľkej pandémie, nevedeli sme, ako nepriateľovi čeliť. Nemali sme príručku v šuplíku. 

Ukázalo sa, že dobrý deň môžeme robiť nielen z ekonomických modelov a z predpovedí počasia, ale aj z epidemiologických modelov. Nie je to výčitka, je to fakt. 

Je príliš veľa neznámych neznámych a reakcia ľudí výrazne mení parametre šírenia. V takejto neistote je veľmi ťažké hľadať aj optimálnu reakciu hospodárskej politiky. Strach je mocný pán a ľudsky nie je jednoduché s chladnou hlavou rozhodovať o štatistikách úmrtia. 

Na druhej strane však platí aj to, že ak vieme, že máme do činenia so súperom, ktorý sa šíri „nelineárne“, naše často proporcionálne rozmýšľanie nás oklame. Preto na začiatku podceňujeme a neskôr preceňujeme efekty pandémie. Vždy vychádzame z posledných dát a čiaru predlžujeme do budúcnosti a to je nesprávne. Ekonómovia tieto javy poznajú a preto mali podľa mňa o niečo väčší cit pre realitu. Samozrejme k relatívne presným predpovediam o ústupe bolo treba mať aj veľký kus šťastia a návrat druhej vlny vylúčiť stále nemôžeme.

Po počiatočnom prekvapení z masívneho šírenia vírusu sme boli svedkami udalostí, ktoré už neboli až tak nečakané:

·      štát nebol pripravený ani v oblasti rezerv a ani v mechanizmoch pomoci,

·      populisti na čele krajín mali tendenciu veci skôr zľahčovať,

·   v pandémii je dobrá a široká štátna sociálna pomoc a univerzálne zdravotníctvo veľkou výhodou (stačí porovnať EÚ a USA),

·      stále podceňujeme fiškálne následky krízy.

O ktorej „večnej pravde“ sa vynárajú otázniky? Zdá sa, že menové financovanie (teda financovania rozpočtov z centrálnej banky) už nie je v niektorých krajinách také tabu ako predtým. Viacerí ekonómovia navrhujú, aby sme časť nahromadených dlhov jednoducho zmazali pomocou vyššej inflácie (o tejto téme viac nabudúce, stay tuned). 

Už som písal v minulosti, že kríza môže mať aj niekoľko pozitívnych vedľajších efektov: oveľa flexibilnejšie pracovné kontrakty, menej minutého paliva kvôli home-officom, väčšia dôvera v zdravotníctvo alebo napríklad lepšie prostredie pre štrukturálne reformy (tie na rozdiel od známej poučky, vždy robíme v časoch zlých).

Aby som končil pozitívne. Som si istý, že na prípadnú ďalšiu vlnu (alebo iný vírus) sme lepšie pripravení. Tak mentálne, materiálne ako aj hospodársko-politicky. Len dúfam, že v blízkej budúcnosti tento môj výrok nebudeme testovať.