Články  >  Ekonómia pre všetkých  >  Slovenská ekonomika  >  Svätý grál

Svätý grál


História si pamätá množstvo legiend, mýtov a hrdinských skutkov. Alchymisti chceli vyrábať z olova zlato, vynaliezaví inžinieri perpetuum mobile a križiaci hľadali svätý grál. Zatiaľ neúspešne. V súčasnosti chceme bez dlhu stavať diaľnice, nájomné byty alebo železničné trate. Celkom zaujímavé je, že prvou hlavnou témou rozhovorov medzi stranami črtajúcej sa vládnej koalície - ktoré hlásajú poctivosť a transparentnosť - je kreatívne účtovníctvo vo verejných financiách. Na druhej strane kvitujem, že téma bola posunutá na odbornú úroveň.

Cisárove nové šaty

Nebolo by super opraviť všetky školy, nemocnice, cesty, železničné trate alebo postaviť lacné byty pre občanov? Jasné, len hlupák by odpovedal, že nie. Veď od štátu všetci chceme len služby na úrovni. Problémy začínajú, keď niekto musí otvoriť peňaženku. Odkiaľ zobrať financie? Sú v zásade dve alternatívy. Buď sa všetci poskladáme z našich daní (alebo sa vzdáme iných služieb, ktoré od štátu dostávame) alebo bremeno presunieme na ďalšie generácie. Bodka. Pri tomto pohľade je úplne jedno, či sa tvárime, že dlh nevidíme, lebo sa nám podarilo účtovným trikom dostať firmu mimo okruh verejných financií.

Pokus číslo X

Skryť časť dlhu je inak politicky veľmi lákavá predstava a preto to v uplynulých desaťročiach skúšali mnohí, doma aj v zahraničí (áno aj v Grécku). Najskôr cez rôzne garancie, štátne fondy mimo štátny rozpočet, potom zriadením Národnej diaľničnej spoločnosti, firmy pre ropné rezervy, atď. Výsledkom je, že Eurostat, ktorý o štatistickom zaradení štátnych firiem rozhoduje, ich všetky postupne zaradil do oficiálneho okruhu verejných financií. Teda aj do zverejňovaného maastrichtského dlhu. Netvrdím, že v iných krajinách neexistujú stále hraničné príklady, kde ešte európsky štatistický úrad váha, avšak je zrejmé, že má čoraz tvrdší postoj. Pochopiteľne, inak by mnohé krajiny masívne obchádzali pravidlá Paktu stability a rastu cez verejné investície.

Dlhová brzda mimo prevádzky?

Z môjho pohľadu je oveľa férovejšou alternatívou  - skôr než používať účtovné triky - otvorená diskusia o rozpočtových pravidlách a tom, aká úroveň dlhu je pre Slovensko optimálna. Ak sú dobré ekonomické dôvody a zmysluplné projekty s vysokou návratnosťou, tak je debata o fiškálnych pravidlách (Pakt stability a rastu alebo dlhová brzda) namieste. Len nedávno sme boli svedkami snáh o zmenu dlhovej brzdy na Slovensku. Je to legitímna otázka a existujú rôzne pohľady. Môj názor je však celkom jasný a dá sa zhrnúť do troch bodov.

Po prvé, čaká nás dramatické starnutie populácie s obrovskými nákladmi pre verejné financie (najmä ak zavádzame stropy na dôchodkový vek, masívne zvyšujeme minimálny dôchodok, schvaľujeme 13. dôchodok alebo nerobíme reformy v zdravotníctve). Ísť do tohto obdobia s vysokým dlhom by bolo ekonomickou samovraždou. Po druhé, manažment investičných projektov je katastrofálny, nevieme minúť ani to, čo máme naplánované. A keď minieme, väčšinou neefektívne. Často ignorujeme analýzy prínosov a nákladov a nevieme určovať jasné priority. Pozitívom v tejto súvislosti je, že od januára platí zákonná povinnosť posúdiť všetky dôležité investičné projekty Útvarom hodnoty za peniaze (čo je úplne opačný trend, než vyňatie investícií z okruhu verejných financií). Po tretie, reči o tom, že vyššie investície zvýšia hospodársky rast a dane a tak sa to vlastne samo zaplatí, sú z ríše rozprávok v malých a otvorených ekonomikách.

Čo teda robiť?

Z môjho pohľadu sú priority vo verejných financiách úplne inde. V dokumente Rozpočet 2.0 o tom píšeme s Edom Hagarom a Števom Kiššom: „keby sme mali označiť len päť kľúčových tém čisto z pohľadu verejných financií, náš výber by bol nasledujúci: dôchodkový systém (prvý aj druhý pilier), zmena daňového mixu, zdravotníctvo, záväzné výdavkové stropy a poriadok v investíciách“.

Kreatívne účtovať na našom zozname nie je.
Svätý grál